História cukrárov...

O cukrárňach a ich začiatkoch sa popísalo toho oveľa menej ako o národných kuchyňách ako napr. maďarská, francúzska, talianska.
Každá má svoju históriu.
Ale akú históriu ma talianska cukráreň alebo tá európska?
O umení cukrárstva sa v minulých storočiach v porovnaní s umením varenia všeobecne vedelo veľmi málo. Dôvodom je skutočnosť, že táto oblasť kulinárskeho umenia bola až do objavenia Ameriky na druhom mieste. Tento dôležitý geografický objav nám prispel a nie málo k obohateniu našich gastronomických znalostí zavedením nových potravín, ktoré sú stále základom našej stravy. Patria sem niektoré základné zložky moderných cukroviniek, ako napríklad cukor, kakao, vanilka a káva.
Objav cukrovej repy a následná výroba cukru bola dôležitá kapitola pre európske a talianske cukrovinky.
Prvé torty a zákusky v histórii boli zrejme náhoda. Stačilo pridať ovocie alebo med do cesta z múky a vody, a potom sa varilo na horúcom kameni. Už vtedy brali ľudia sladkosti a cukrovinky ako istý druh radosti a útechy. Okamžik sladkého potešenia ich vedel odpútať od ťažkého a tvrdého života.
V Malej Ázii bola nájdená stopa sladkostí pripravených na rituálne účely, ktorých cieľom bolo ukázať vďačnosť za milosti, ktoré dostali od Bohov alebo jednoduché obety pre získanie šťastia.
Po zistení kvasného procesu v Egypte sa príprava chleba a koláčov stala kvalitnejšou. V mnohých hrobkách boli nájdené nálezy sušienok a sladkých korpusov obohatených o datle a hrozno, ktoré pravdepodobne slúžili na krajšiu cestu zosnulého k posmrtnému životu.
Grécky básnici vyzdvihli význam dezertu pre úspech dokonalého sympózia. Torty a keksíky nikdy nechýbali na stoloch Rimanov, ktorí ich používali ako predjedlo, a aj  občerstvenie pri uzatváraní dôležitých obchodov. História vraví, že jedným z najbežnejších dezertov v Taliansku bola placenta vytvorená vrstvami z tenkého cesta, ktoré sa prelínali so syrom a medom. Akýsi predok lístkového cesta.
V ranom stredoveku sa príprava sladkostí obmedzovala na kláštory, v ktorých sa vyrábali sladkosti, zaváraniny a džemy, ktoré sa často volali podľa posvätných miest. S krížovými výpravami do Talianska prichádza korenie a trstinový cukor. Lekárne sa stali veľmi obľúbeným miestom veľkých kuchárov tej doby, ktorí sa zásobovali nielen cukrom, ale aj mandľami, škoricou, zázvorom, klinčekom a šafranom. Veľký vplyv malo Arabská republika. Arabi boli skutočnými majstrami v odbore destilácie likérov, ako aj v oblasti výroby mandľovej pasty , marcipánu a pistáciovej hmoty. Tieto starodávne procesy sa dodnes nachádzajú v základnom recepte na sicílsku Cassata. A vďaka Arabom sme sa naučili, ako kandizovať ovocie, používať ružovú vodu a korenie. .
Rozkvet talianskej kuchyne a cukrárne
Rok 500 tiež známy ako vek cukroviniek, znamenal veľký úspech pre taliansku kuchyňu, ktorá sa bude neskôr brať ako model v celej Európe. Nielen pre chuť svojich sladkostí, ale aj pre výrobu nových cukroviniek ako konfety, keksy a džemy. Keďže trstinový cukor bol ešte stále veľmi vzácny, príprava dezertov sa pripravovala iba pre aristokraciu alebo bohatú buržoáznu triedu. Súdy, vojvodstvá, páni a kniežatstvá súťažili o prípravu honosnejších hostín, na ktorých sa pripravovali všetky známe druhy dezertov. Marcipánové sušienky, neapolské mostaccioli, sladká focaccia, lístkové cesto, fiadoni, koláče, šišky a dezerty.

Rozvoz cukru po objavení Ameriky podporil vývoj nových druhov cukroviniek alebo aj obyčajné posypanie ovocia cukrom.
Ale skutočnou revolúciu v cukrárenskom priemysle bolo KAKAO. Spolupráca medzi európskymi štátmi a manželstvá medzi potomkami kráľovských rodín s cieľom nadviazania spojenectiev veľmi uľahčilo výmenu nielen informácií, ale aj produktov.
Takto vznikli "Babá", ktoré majú poľský pôvod, ale Neapolský cukrári si ich adoptovali. Taktiež známa "Zuppa inglese".
 Pekárne a cukrárne začali prekvitať. Ľudia túžili ochutnať niečo, čo doteraz mali len bohatí.
S priemyselnou revolúciou a mechanizáciou procesov extrakcie a výroby cukrovej repy sa cukrárske umenie začalo vylepšovať. Už neboli len chutné, ale aj krásne.
Zmena nastala koncom 19. storočia...
Začiatkom druhej polovice 19. storočia sa vo vitrínach začali objavovať malé koláčiky. Menšia veľkosť ako koláče a nižšie náklady. Cukrovinky už nebol tovar určený na veľké príležitosti alebo pre šľachtické stoly, ale stal sa prístupným pre väčšinu obyvateľstva. Okamžite získali úspech nielen u Talianov, ale aj v zahraničí, kde sa nazývali fancy cakes.
Na konci storočia dochádzalo k iným pomalým, ale neustálym zmenám v životnom štýle, ktoré pôsobili samozrejme aj na vývoj cukrárenských výrobkov.
Talianske tradičné cukrovinky
Taliansko je známe svojimi nespočetnými regionálnymi rozdielmi, ktoré sa od histórie, cez nárečia až po kultúru  odrážajú aj v kulinárskom umení. Každý región má svoje typické jedlá a dezerty, aj keď existuje veľa špecialít, ktoré sa stali takmer národnými a dnes ich nájdete v ktorejkoľvek cukrárni. Medzi najznámejšie a najuznávanejšie v Taliansku a na celom svete nájdeme benátske Tiramisù, Babà Campano, Sicílske Cannoli, Panettone z Lombardie či Gianduiotti z Piemontu